Pomaly si začínam zvykať na tatranské nástupy z nočného rýchlika z Bratislavy do Popradu. Na štvorhodinový spánok v kupéčku a rannú kávu z automatu na stanici. A potom tá stará klasika tohtoročnej tatranskej zimy – hmla, sneženie, vietor a mráz. Dlhé nástupy severnými dolinami, biedne podmienky, veľa snehu a málo ľadu v stenách. Bez snežníc alebo lyží sa už nepohnem ani na krok ale aj napriek tomu stále verím, že ten ďalší víkend, keď znova prídem, už bude o niečo lepší.
Vysoké Tatry sú oproti Himalájam malinké ale napriek tomu sme sa tu vždy dokázali dokonale pripraviť aj na tie najväčšie steny. Stačí sa porozhliadnuť, vybrať si smer a proste ísť. Veď nie je dôležité aby bolo stále pekne a darilo sa, ale prispôsobiť sa tomu, čo práve je.